Castlevania: Dawn of Sorrow

Recenzovaná verzia: DS
Pridané 02. 11. 2017, Autor: Youko Akira
 
Originálny názov:悪魔城ドラキュラ 蒼月の十字架
Anglický názov:Castlevania: Dawn of Sorrow
Žánre:akčná adventúra, RPG, platformovka
Platforma:DS, Android
Orig. rok vydania:2005
Veková hranica:12+
Grafický štýl:2D
Výrobca:Konami Corporation
 

Hra z času, kedy Konami ešte stále vedela produkovať dobré hry a nie pačinko...

Na Nintendo DS sa celkovo dostavili tri hry zo série Castlevania, z čoho práve Dawn of Sorrow bola prvá. Jedná sa o priame pokračovanie Aria of Sorrow z Gameboy Advance, kde hráme za mladého muža menom Soma Cruz, ktorý je priamou reinkarnáciou diabolského upíra Draculu. Rok po udalostiach z Aria of Sorrow je Soma napadnutý záhadnou kňažkou kultu, ktorý chce oživiť Draculu. Kňažka zmizne s výrokom, že sa zbaví Somy za každú cenu, len aby mohla vziať jeho silu a oživiť Pána temnôt. Soma sa rozhodne kňažku Celiu Fortner vystopovať na vlastnú päsť a nájde ju v obrovskej replike Draculovho hradu.

Pokiaľ ste Aria of Sorrow nehrali, nebude to až tak extrémne vadiť čo sa týka príbehu. Pokiaľ ste ju ale kedysi na Gameboyi hrali, neunikne vám nový dizajn postáv. Ten vám tak trošku zrejme vypáli oči... Pôvodne goticky inšpirované ilustrácie od známej autorky Ajami Kodžimy špecifické pre túto sériu boli totiž nahradené anime dizajnom. A síce väčšina z nás je verným fanúšikom anime, aj ja sa prikláňam k predošlému dizajnu. Mnoho ľudí dokonca tvrdí, že Dawn of Sorrow má najhorší dizajn postáv zo všetkých Castlevánií... Je to síce škoda, ale našťastie je to naozaj jediné mínus tejto hry, a chvalabohu, dá sa prežiť.

     

Pre ľudí, ktorí nie sú príliš zbehlí v tejto sérii – Castlevania je metroidvania (áno Metroid + Castlevania), je to špecifický pod-žáner akčnej adventúry, kde je hlavnou súčasťou hry prieskum prostredia. Znamená to tak, že je tu pre túto sériu klasické znovu navštevovanie spätných lokácií pre odhalenie rôznych chodbičiek a iných skrytých tajov pomocou nových schopností, ktoré postupne nadobúdate v hre. Celé herné mapy sú tak veľkými hlavolamami, kde odporúčam experimentovať s rôznymi kombináciami schopností. Nie všetky steny sú také pevné ako sa zdajú a možno si tak nájdete vašu novú obľúbenú zbraň či výstroj.

Ovládanie na začiatku môže pôsobiť malý chaos, hlavne ak teda Castlevaniu nepoznáte. Je tam viacero vecí naraz, na ktoré si musíte zvyknúť a mnohokrát je právne správne časovanie tým kľúčovým prvkom k dokončeniu úlohy. Preto je jeden z mojich hlavných postrehov a odporúčaním – dajte si na začiatku načas. Okrem toho, že si tak osvojíte ovládanie, tak sa stanete silnejšími cez levelovanie a určite odporúčam nezanedbávať vylepšovanie zbraní. Ja som sa tak zasekla hneď na prvom bossovi, pretože namiesto meču som mala len nožík, a môj dopad na útočníka tak bol minimálny. Samozrejme, aj so slabšou zbraňou a vybavením to ide, keďže základom Castlevanie nie je extrémne rúbanie do nepriateľa, ale taktické uhýbanie a útočenie v kľúčových chvíľach. Nie je však dôvod si to neuľahčiť vyšším levelom...

Možné vylepšovanie zbraní, získavanie duší (Somova hlavná schopnosť je absorbovanie duše nepriateľa a následné využívanie jeho schopností) či levelovanie, ktoré nie sú hrou vynútené tak robia z Castlevanie hru s variabilnou dĺžkou. Dá sa prejsť už do 4 hodín, ale ak si predsa len budete poctivo užívať všetkých aspektov, herná doba sa natiahne aj na 12 či 25. Hra vám však bude ukazovať vždy menej, neráta totiž do toho vaše neúspešné pokusy, kedy ste zomreli. Je to tak preto, že podobne ako mnoho starších hier, ukladanie funguje pomocou save pointov – špeciálnych miestností, do ktorých sa najskôr musíte dostať. Môže sa tak stať, že si hru uložíte, napredujete do ďalšej časti, kde vás ale prekvapí napríklad silnejší nepriateľ a vy to neustojíte. Hra skončí a vy začínate odznovu z posledného save pointu. A celé zase odznova. Pre niekoho vítaný aspekt, pre niekoho nočná mora. Poznám obe skupiny hráčov. Je to proste typ výzvy, ktorý nie každý uvíta. Moja primárna taktika tu bola napredovať čo najviac, nájsť save point a následne sa vrátiť a všetko prehľadať.

     

Jedným z bežných plusov každej Castlevanie, je prostredie Draculovho hradu. To nikdy neomrzí. Hrad je svojím spôsobom vlastná žijúca entita, čiže sa môže meniť (preto je v každej Castlevanii trochu iný, či úplne iný). Hráča však nikdy neomrzí pozerať sa na goticky inšpirované pozadia a mnoho tajomných areálov skrýva puzzle. Pre mňa malým problémom sú vodné levely. Tie sú mojím osobným nepriateľom, pretože u vodných levelov s dizajnom pozadí veľa neurobíte a tak vám nakoniec prevládajú vždy tie isté farby – hlavne modrá a zelená – ako aj hlavne rybami inšpirované monštrá a démoni. Nie že by boli v hre urobené zle, ale pre mňa osobne to bola moja menej obľúbená časť hradu. Hudbu pre Dawn of Sorrow skladal Masahiko Kimura, ktorý bol zaangažovaný aj u originálnej Castlevanie a legendárna Mičiru Jamane, ktorá je známa svojou prácou na viacero Castlevaniach ako aj Suikoden či Skullgirls. Vďaka ich práci prežijete tú pravú atmosféru. 

Keď hru prejdete, čaká vás ešte jedno prekvapenie. Okrem toho, že môžete mať „zlý“ koniec a „dobrý“ koniec (ten dobrý je v tomto prípade ten reálny a hra je dlhšia), na konci sa vám odomkne ešte Julius mód. Môžete si tak zahrať celú hru ešte raz, ale v hlavnej úlohe budete mať Juliusa Belmonta. V tomto móde nemáte prístup k menu a Julius má len jedinú zbraň, legendárny „Vampire Killer,“ bič na zabíjanie upírov. Je tu aj funkcia tímu, takže okrem Juliusa môžete mať aj Joko Belnades a Alucarda ako pomocníkov. Finálny boss hry sa taktiež zmení, ale to by bol spoiler ;-)

Čo k tomu teda viac dodať. Ak prežijete anime dizajn postáv, či dokonca sa vám páčia, potom na tejto hre naozaj nie je nič ťažké... teda okrem obtiažnosti. Zvážte však, že Dawn of Sorrow rozhodne nie je ľahučká hra, ktorá vás bude vodiť za ručičku. Pokiaľ ste s tím zmierení, či to dokonca vítate, hor sa do hrania!

Finálny verdikt: 9/10
Klady
prostredie hradu
hrateľnosť
hudba
Julius mód
Zápory
dizajn postáv