Japončina 1: Úvod

Pridané 30. 07. 2016, Autor: Youko Akira

Japončina, či japonsky Nihongo (日本語)  je hlavným jazykom Japonska a minoritným jazykom v štáte Palau. Týmto východným ázijským jazykom hovorí približne 127 000 ľudí na svete. Japončina je súčasťou Japonsko-rjúkjútskych jazykov, a jej príbuzenstvo s Kórejským či Altajskými jazykmi (napr. turkické, mongolské, tunguzské jazyky) je medzi lingvistami polemizované.

História a vývin

Japončina je jazykom ľudí Jamato, nazývaných aj Wadžin. Jamato je najpočetnejšia etnická skupina, dokopy viac ako 120 000 ľudí z približne 125 000 občanov Japonska. Inými skupinami sú napríklad Ainu, Rjúkjú, Orokovia, Nivchovia či Kórejci a Tajwanci.

Kedy konkrétne sa japončina začala využívať sa nevie. Prvé zmienky japonských slov sú z tretieho storočia, ale zmysluplné texty sa začali objavovať až v 8. storočí. Veľký vplyv na džódai nihongo (starú japončinu) mala aj čínština v období Hieian (794 – 1185). Stará japončina bola zapisovaná čínskymi znakmi a veta sa skladala systémom podmet – predmet – prísudok (pre predstavu napr. Ja banán jesť. namiesto Ja jem banán.)

Do modernejšej podoby sa začala formovať  až ako neskorá stredoveká japončina (čúsei nihongo) v rokoch 1185 – 1600. Začala vykazovať prvky ako prevzatie slov (gairago – požičanané slovo) z iného ako čínskeho jazyka a slová sa zapisovali katakanou – fonetickou abecedou prevažne určenou na prepis cudzích slov do japončiny. Zmena nastala taktiež v dialekte, tak ako u slovenčiny sme prešli zo západného u bernolákovcov na stredoslovenský od štúrovcov, tu sa prešlo z Kansai regiónu (v Kansai regióne sa nachádzajú mestá ako Kjóto, Ósaka, Kobe...) do Edo regiónu (Edo je starý názov Tokia).

Skorá moderná japončina (kinsei nihongo) tvorí medzník medzi stredovekou a súčasnou japončinou. Používala sa približne od 17-teho storočia do polovice 19-teho storočia, čo je érou Edo, kedy Japonsku vládol šógunát Tokugawa. Počas tohto obdobia sa začali formovať nové literárne žánre, avšak gairago, požičané slová, do slovnej zásoby nepribúdali vzhľadom na izolovanosť krajiny stanovené bakufu (ďalší názov pre šógunát).

V roku 1863 šógunát padol a krajina sa znovu otvorila svetu. Do japonskej slovnej zásoby začali znovu pribúdať cudzie slová. Vznikli tak wasei-eigo – cudzie slová originálne z angličtiny, ktoré sa stali súčasťou bežnej japončiny. Na rozdiel od gairago sú však výlučne anglického pôvodu, zatiaľ čo gairago môže byť z akéhokoľvek jazyka. Príkladom wasei-eigo je aj slovo zo školského prostredia ペーパーテスト [pejpátesutó] – písaný test. Momentálne sú to práve wasei-eigo, ktoré z cudzích slov v japončine prevažujú najviac.

Písmo

I keď japončina nemá žiadne príbuzenstvo s čínštinou, je všeobecne známe, že využíva čínske znaky kandži spolu s „kana“ abecedami hiraganou a katakanou.  Písať sa dá dvomi spôsobmi: západným štýlom v horizontálnych riadkov na stránke zhora nadol, alebo tradičným japonským štýlom – zvislými stĺpcami smerujúcej na stránke sprava doľava.

Hiragana (平仮名, ひらがな)
Hiragana je najzákladnejšie písmo, ktoré sa žiaci v Japonsku učia ako prvé. Je to slabičné písmo, čo znamená že jeden znak predstavuje jednu slabiku a nie hlásku. Abeceda obsahuje 46 znakov. Hiragana vznikla zjednodušením a úpravou kandži. Znaky sú opticky oblé.  Nevýhodou u hiragany je, že i keď sa ňou dá napísať celý súvislý text, medzi slová sa nevkladá žiadna medzera. Asi každý si vie predstaviť, aký to dokáže narobiť chaos. Hlavne ak slovo prepísané napríklad z kandži do hiragany môže mať niekoľko ďalších významov a preto bez kontextu netušíte čo sa deje ale aj s kontextom môžete prečítať niečo iné ako by ste mali.

Katakana (片仮名, カタカナ)
Katakana je druhou slabičnou abecedou so 48 znakmi. Katakana znamená čiastková kana, pretože je odvodená z častí oveľa zložitejších kandži. Na rozdiel od hiragany, ktorá je používaná na zápis výlučne japonských slov, je katakana používaná na prepis cudzích slov do japončiny. Opticky má kratšie ťahy a pôsobí ostrejšie ako hiragana.

Kandži ()
Kandži je logografický typ písma, čo znamená že jeden znak predstavuje jedno slovo alebo frázu. Kandži sa ešte v Číne vyvinulo z obrázkov, ktoré postupne nadobúdali viac abstraktný tvar. Jedná sa o najstarší systém písma v Japonsku. Pred kandži mali Japonci len ústnu formu jazyka. I keď sa ľud Jamato stretol s čínštinou ešte v priebehu prvého storočia n. l. prostredníctvom importu a oficiálnych listín, až do 5. storočia bolo kandži nevyužité a väčšina obyvateľstva tak bola negramotná. Pretože je však kandži niekoľko tisícok, došlo po 2. svetovej vojne k reforme a kandži bolo zjednodušené, a počtom obmedzené na približne 2000 v bežnom jazyku.


Vývoj znaku tiger (虎 –  tora) do súčasnej podoby (posledný znak vpravo)

Zdroj(e):
Kindaichi Haruhiko, Hirano Umeyo, The Japanese Language, 1978