Sherlock Holmes od Sira Arthura Conana Doyla v tieni východnej japonskej (nielen) komiksovej produkcie

Pridané 29. 09. 2016, Autor: Yaonee
 
Originálny názov:名探偵コナン
Anglický prepis:Meitantei Conan
Anglický názov:Case Closed
Český názov:Detektiv Conan
Zaradenie:TV seriál
Žánre:adventúra, komédia, detektívka
Témy:polícia, záhada
Rok vydania:1996
Pôvodné dielo:manga
Veková hranica:12+
 

Počnúc Mauricom M. E. Leblancom a končiac Stevenom Moffatom fenomén extravagantného nevrlého asexuála so zmyslom pre čierny humor láka svojou nehynúcou pôvabnosťou ťažko vyčísliteľný počet fanúšikov, divákov, čitateľov, ale aj komiksových tvorcov, ktorí neodolali vábeniu knižnej predlohy a rozhodli sa ju zvečniť v mierne bizarnom svete medzi obrazom a textom – v komikse. Knižnému volaniu neodolali ani v súčasnosti čoraz viac  populárne japonské médiá, a tak 6. novembra v roku 1984 priniesla televízna stanica TV Asashina na obrazovky 26-dielny animovaný seriál Meitantei Hōmuzu (Pes Sherlock), ktorý sa snažil na ploche 25 minút hravou formou pobaviť divákov hlavne školského veku. Mapujúc niektoré známe Doylove romány, iba pozvoľna pridŕžajúc sa vnútornej štruktúry bláznivého literárneho sveta Sherlocka Holmesa a doktora Johna Watsona, ignorujúc poetiku detektívnej fikcie a s pevným rozhodnutím zaujať výberom postáv i prostredia, držali tvorcovia seriálu Kyosuke Mikuriya a Hayao Miyazaki necelý rok Psa Sherlocka na výslní. O niekoľko rokov neskôr,  potom, čo kreslený svet s nádychom steampunku na štýl Jula Verna, rovnako ako fantastická zvieracia zmes škótskeho teriéra, vlka i zlatého retrievera, stratila svoj pôvab, pokúsila sa japonskú verejnosť zaujať zatiaľ iba jednozväzková mierne šteklivá manga Seikimatsu Tantei Club (rok 1994) od autorky Youtsuyi Simone. Príbeh, ktorý sa rozohral na troch rozsiahlych kapitolách, vyzdvihuje, napriek vyhláseniu, že predlohou boli všetky Doylove vydané romány, intímny vzťah medzi hlavnými mužskými protagonistami, odsúvajúc na druhú koľaj nielen fabulu či zákonitosti detektívneho žánru, ale aj všetky dôverne známe zákutia Doylovej torby. Manga, minimálne mimo Japonska, spôsobila nemalý rozruch. Autorkin zámer priblížiť staromládenecký život najslávnejšieho detektíva všetkých čias poukázaním na jeho možnú homosexuálnu orientáciu, nevyšiel podľa očakávania. Aj napriek tomu, že sa rozhodla spracovať knižnú predlohu skutočne atypicky, nedočkala sa manga svojho vytúženého pokračovania.

Zlom, ktorý posunul Doylovu tvorbu v Japonsku na esteticky vyššiu úroveň, prišiel v tom istom roku ako manga Seikimatsu Tantei Club. Gosho Aoyama, pôžitkár a nadšenec kvalitných detektívok v jednom, publikoval v magazíne Weekly Shōnen Sunday (2. februára 1994) prvé stránky zo svojej mangy Meitantei Conan (Detektív Conan), ktorá zapôsobila na ubolenú dušu komiksových čitateľov ako lahodný balzam a ani nie o pár mesiacov neskôr rozpútala japonskú komiksovú odyseu. Meitantei Conan sa môže v súčasnosti popýšiť 90 tzv. tankōbonmi (zväzkami), animovaným televíznym seriálom o dĺžke 832 epizód, 20 celovečernými filmami, 3 live action drámami i trinásťdielnou televíznou adaptáciou, ktorá záver ságy Holmesovcov, bohužiaľ, neprináša, a to aj napriek tomu, že s pôvodnou knižnou predlohou má celý projekt pozoruhodne málo spoločné.

Manga Detektív Conan rozpráva príbeh o ambicióznom mladom súkromnom detektívovi, ktorý svojím umom a vynaliezavosťou robí česť strednej škole a vrásky na tvári tokijskému metropolitnému policajnému oddeleniu či iným rovnako nešikovným vyšetrovateľom z blízkeho i ďalekého okolia. Až keď sa sympatický mladík zapletie do zločinu s tajnou a veľmi nebezpečnou látkou a privolá si na seba hnev členov skupiny Black Organization, je nútený nielen prehodnotiť doterajší spôsob života, ale aj utajiť nevydarený pokus o vraždu zmenou svojej identity. Shinichi Kudo, sedemnásťročný zanietený čitateľ Doylových románov, v ktorých hľadá predovšetkým inšpiráciu vo svojom profesionálnom živote, sa mení, aj vďaka vedľajším účinkom podanej drogy, na svoje dvanásťročné ja a pod falošným menom, Conan Edogawa, začína novú životnú etapu plnú nástrah, ťažkých a takmer neriešiteľných zločinov i sympatických priateľstiev.

Pokiaľ by sme hľadali spojitosť medzi knižnými románmi i príbehmi Sherlocka Holmesa uverejnenými pôvodne v literárnych prílohách známych anglických magazínov a (zatiaľ) 89 zväzkovou mangou Detektív Conan, museli by sme začať priamo pri hlavných postavách. Tie sú síce o poznanie mladšie, než Doylovi hrdinovia, avšak preberajú od nich chladnú logiku, rôzne pre ne špecifické neduhy i zvyky, miestami nepredvídateľné činy, ako aj svojské metódy i postupy, a to aj napriek tomu, že výrazne podliehajú prostrediu, v ktorom sú zachytené. Namiesto sychravého Londýna, chladnej Temže či povestne slávneho Scotland Yardu sa pohybujú v preplnenom Tokiu na konci 20. a začiatkom 21. storočia počas všedných väčšinou slnečných bezstarostných dní. Zmena prostredia nepredstavuje nechcený retardačný prvok, ale naopak dôverne mapuje, napriek prítomným fiktívnym príhodám či príbehom, kultúrno-historické reálie Japonska a tým dodáva rozprávaniu na vierohodnosti, presne tak, ako to býva pri Doylovej tvorbe.

Doylom osvojená Poeova metóda spracovania príbehu s tajomstvom pomocou nadaného logika a menej bystrého priateľa, ktorý príbeh rozpráva v prvej osobe a „literárnym „tajomstvom“ tu potom nie je len spôsob, akým spáchali zločin, ale aj metóda, akou ho detektív odhalí“ (Vilikovský, 1967, s. 292), dostáva pri Goshovi Aoyamovi nový rozmer. Kým sa Sherlock Holmes musí denno-denne pasovať so sedliackymi zmýšľaním, v pozitívnom slova zmysle, doktora Johna Watsona, je Conan Edogawa konfrontovaný hneď štyrmi typmi tzv. „priateľov – rozprávačov“:

  1. tým prvým je rovnako vynaliezavý súkromný detektív z Osaky, Heiji Hattori, ktorý do mangy vstupuje a zároveň z nej aj vystupuje nepredvídateľne a pomerne ojedinele, čo ho priamo spája i s Doylovou postavou Sherlockovho brata Mycrofta Holmesa. Do prítomnej naračnej zložky obe postavy vnášajú pomaly stupňujúce sa napätie, oproti bežným prípadom, na ktorých Conan pracuje sám, ale aj výrazne zachovávajú dva druhy postupov budovania príbehu s tajomstvom príznačné predovšetkým pre modrené detektívne romány: a) „whodunit“ alebo „whodunnit“, kedy stredobodom pozornosti je poskladanie priebehu zločinu od jeho konca až po jeho začiatok, pričom páchateľ, rovnako tak ako jeho pohnútky, je odhalený takmer na poslednej strane knihy. Pre tento typ postupu je predovšetkým príznačný výber postavy detektíva, ktorý sa zužuje na amatéra alebo poloprofesionála, v ojedinelých prípadoch dochádza k odhaleniu totožnosti páchateľa okamžite po spáchaní zločinu, t.j. na začiatku, a jeho motív, rovnako ako usvedčujúce dôkazy, sú dokladané indíciami, ktoré sú čitateľovi predkladané/odkrývané postupne počas celej dĺžky rozprávania; b) „locked room mystery“, kedy k zločinu dochádza za zvláštnych okolností, ktoré sú pomerne ťažko vysvetliteľné a na prvý pohľad nemajú s podozrivou osobou takmer nič spoločné (napr. vražda spáchaná v uzamknutej miestnosti či byte). Zločin sa odkrýva mätúco, a takmer vždy sa pred koncom zauzlí, aby na svetlo vyniesol nové zvraty a obohatil naračnú zložku o decentnú dávku dramatizácie či fantastickosti (napätie vyplývajúce z falošného riešenia). Budovanie tohto konkrétneho typu príbehu s tajomstvom siaha až do dôb EdgaraAllanaPoa či Honoré de Balzaca a jediná zmena, ktorá je pri tvorbe textu v súčasnosti postrehnuteľná, predstavuje umelú a miestami preceňovanú prácu s mysterióznosťou výrazu (tajomnosť – záhadnosť výpovede), ktorá je zbytočne nadradená celej kompozície príbehu;
  2. druhým je skupina Conanových nových spolužiakov, v mange vystupujúca pod krycím menom Shōnen Tantei-dan (Detective Boys), vnášajúca do rozprávania odľahčenie z riešenia spáchaného zločinu, vzhľadom na prítomný detský typ rozprávača, ktorému sa primárne podriaďuje celá výstavba textu, a teda fabula, ako aj odkrývanie zločinu, bez výraznejších umeleckých prostriedkov, kopíruje bežnú schému tvorby príbehu s tajomstvom, t.j. iba hľadá odpovede na tri kardinálne otázky: kto, ako a prečo vraždil (whodunit, howdunit, whydunit). Podobný postup môžeme nájsť, a dovolíme si predpokladať, že išlo o autorov zámer, aj v detektívnych poviedkach pre deti a mládež od Enid Blytonovej (Slávna Päťka) alebo Roberta Arthura (AlfredHitchcock a traja pátrači);
  3. tretím je postava naivného, večne pripitého, ženy milujúceho a mestom zosmiešňujúceho vyslúženého policajného úradníka, Kogora Moriho, ktorý sa rozhodol otvoriť si súkromnú, v súčasnosti, bohužiaľ, krachujúcu detektívnu agentúru. Karikatúrne vyobrazenie postavy, rovnako ako aj jemná ironizácia zvolených postupov pri riešení zločinu či málo bystrého úsudku, na jednej strane vysoko vyzdvihuje prítomného rozprávača (obyčajne dochádza ku kombinácii autorského rozprávača s rozprávačom „oka kamery“), ktorý sa prostredníctvom istých naratívnych postupov (elipsa, digresia, opakovanie) usiluje diskrétne odvrátiť pozornosť čitateľa od dôležitých stôp (vecné informácie, udalosti, repliky). Tie však zjavne, explicitne, ale častejšie nepriamo, čiže implicitne, odkazujú na osobu páchateľa. Na strane druhej tu opätovne môžeme nájsť odkaz na populárne detektívne romány z americkej drsnej školy (Raymond Chandler a jeho Phlipe Marlow či Erle Stanley Gardner, píšuci aj pod pseudonymom A. A. Fair, a jeho unikátne dvojice Perry Mason a Della Streetová (vrátane detektívnej agentúry Paula Drakea) či Bertha Coolová a Donald Lam), ktorých výstavba fabuly v nejednom prípade stavia na konflikte (a kontrastnom vyobrazení) medzi súkromným očkom (právnikom/detektívom) a policajným oddelením príslušného štátu, v ktorom sa zločin spáchal a ktoré si nárokuje na exkluzivitu v zahájenom vyšetrovaní. Pri strete záujmov obyčajne dochádza k zosmiešneniu strážcov poriadku na základe ich nevedomosti, nesutúpčivosti, agresívneho správania, zneužívania zákonov vo vlastný sebecký až egoistický prospech či  zle zvolenej vyšetrovacej metódy;
  4. posledným je vrchný inšpektor Juzo Megure a celé jeho oddelenie, ktoré hlavného hrdinu vždy ochotne podporí. Okrem toho ich spôsob práce, t.j. voľba vyšetrovacej metódy a jednotlivé jej postupy, nepriamo odkazujú na literárny svet francúzskeho spisovateľa detektívnych románov Georgesa Simenona prípady inšpektora Maigreta, a to na jednej strane vonkajšou priamou charakteristikou hlavnej komiksovej postavy (fyzické proporcie, zanietenie pre tabak a úcta k svojim podriadeným), na strane druhej vnútornou organizáciou tokijského metropolitného policajného oddelenia preberajúceho zvyky i neduhy práve policajného oddelenia inšpektora Maigreta.

Podobným spôsobom nazerá Gosho Aoyama aj na osudové ženy v živote Sherlocka Holmesa, t.j. na Iren Adlerovú a pani Hudsonovú, či na odvekého Holmesovho rivala profesora Moriartyho. V prvom prípade spojil Aoyama oba výrazne kontrastné ženské elementy v jeden a rozhodol sa očariť chladnú a vypočítavú racionálnu stránku mladého detektíva priateľkou z detstva, dcérou policajného úradníka Kogora Moriho, Ran Mori, ku ktorej si Shinichi Kudo vypestoval zvláštny platonický vzťah, meniaci sa po nešťastnej tragédii na lásku. Napriek živelnosti, akou postava Ran Mori oplýva, nezasahuje výrazne do deja, ako to bolo v prípade Iren Adlerovej v Doylovom detektívnom románe Škandál v Čechách, ale so svetskou trpezlivosťou a naivitou príznačnou pre pani Hudsonovú čaká, kým sa komiksový Sherlock sám k svojim citom neprizná a nerozhodne sa ich prijať.

Postava profesora Moriartyho zaznamenala v mange najvýraznejšie zmeny. Kým Doyle roky premýšľal nad tým, ako by mal vyzerať odveký rival takmer dokonalého detektíva všetkých čias, Aoyama sa rozhodol pre krátke detektívne novely o šarmantnom zlodejovi Arsénovi Lupinovi od francúzskeho spisovateľa Maurica M. E. Leblanca. Aoyama vytvoril jeho vernú komiksovú repliku pod menom Kaito Kid (Phantom Thief Kid), avšak s vypočítavosťou a osobnými ambíciami Doylovho profesora Moriartyho, postavu natoľko unikátnu a medzi komiksovými fanúšikmi Detektíva Conana obľúbenú, až jej musel vo svojej tvorbe vyčleniť vlastný priestor.

Ako je z vyššie uvedeného vidieť, Gosho Aoyama postavil svoje rozsiahle a stále neuzavreté komiksové dielo na detailnej, aj keď miestami čitateľovi prispôsobenej charakteristike hlavných hrdinov, ktorí sú úzko prepojení s Doylovými pomerne ťažko sa meniacimi archetypmi. Románové predlohy, konkrétne vyrozprávané príbehy a dobrodružstvá, ktoré Sherlock Holmes so svojimi priateľmi prežil, potláča do úzadia, ba dalo by sa povedať, že ich dokonca ignoruje, avšak osvojuje si Doylov výstavbový prvok, ako aj schému moderných detektívnych diel. Týmto vyzdvihuje na pozadí spáchaného zločinu na jednej strane unikátny svet komiksových hrdinov, na strane druhej nepriamo odkazuje na najznámejšie literárne detektívne diela z obdobia, kedy dobrej a hlavne kvalitnej detektívke hrozil úpadok. A nebojí sa ani experimentovania, čo dokazuje svojským prerozprávaním komediálnej filmovej snímky z roku 1976 Murder by Death (Vražda na večeri) od Neila Simona a Roberta Moora, ktorí sa rozhodli zosmiešniť najslávnejšie literárne postavy najznámejších spisovateľov detektívnych románov vsadené do absurdnej detektívnej zápletky za účelom kritizovania neutíchajúceho čitateľského ošiaľu, ktoré k životu opätovne prebrala Dorothy L. Sayersová.