Náboženstvá v Japonsku

Pridané 13. 09. 2016, Autor: Youko Akira

V Japonsku prevládajú dve hlavné náboženstvá: pôvodné šintó (神道) a budhizmus.  Tieto dve náboženstvá sa navzájom prelínajú a formujú tradície japonského národa. Mimo iného sa v tomto štáte vyznáva aj kresťanstvo a niekoľko ďalších náboženstiev.

Šintoizmus

Slovo šintó sa v japončine dá čítať aj ako kami no miči, čo znamená cesta kami. Ako som už spomínala v článku Úvod do japonskej mytológie, kami sú božstvá uctievané ľuďmi. Tieto božstvá sa odvíjajú mnohokrát od prírodných živlov, nájdu sa medzi nimi ale aj prírodné formácie či významní ľudia z histórie. Kami sa v Japonsku uctievali od nepamäti, spomínaní sú už v kronike Kodžiki. Samotné náboženstvo však dostalo tvar až podstatne neskôr, okolo 14. či 15. storočia a populárne sa stalo v období osvietenia nazývaného Meidži po páde šógunátu v roku 1867, kedy sa začal budovať japonský nacionalizmus.

Vznik šintó bol zrejme podmienený poľnohospodárstvom. Ľudia sa modlili k božstvám, aby mali priaznivé podmienky na sadzbu, veľa jedla a žiadne prírodné katastrofy atď. V mnohých častiach Japonska sa prinášali obete vo svätyniach zasvätené jednému bohovi, ktoré mali na starosti „miko“ – kňažky. Mnohokrát to boli práve kňažky, ktoré robili rituály spojené s očistou, v japončine nazývaných „harae“. Čistota a očista od niečoho zlého, špinavého má v šintoizme veľkú úlohu. Znečistenie môže nastať pri rôznych udalostiach, napríklad aj zlým činom alebo spoločenským prehreškom.  Očistiť sa musí aj pred vstupom do svätyne – to sa urobí pri koryte vody, kde si umyjete ruky a vypláchnete ústa.

Keď pôjdete do svätyne, určite si všimnete červenú drevenú bránu „torii“ s čiernou strieškou.  Brána značí prechod zo svetskej pôdy na posvätnú a je akýmsi symbolom šintoistických svätýň. Brány sa začali stavať v období Hieian (794 – 1185). Torii sú zvyčajne drevené s červenou farbou, staršie brány sú však aj z kameňa, ako najstaršia zachovaná brána z 12. storočia vo svätyni Hačiman v prefektúre Jamagata. Moderná doba a materiály však znamenali zmenu aj tu a tak nové brány môžu byť aj z betónu, medi alebo iných materiálov. Viac prosperujúce svätyne mávajú torii aj niekoľko ako dary od veriacich návštevníkov, ktorým sa darí.

Jednou z ústredných osobností v šintó je cisár. Podľa historických prameňov je cisár potomkom bohyne slnka Amaterasu. V minulosti bolo bežné, že vplyvné rody mali božského patróna, ktorého označovali za predka. Bol to však cisársky rod, ktorý získal privilégium najvznešenejšej bohyne ako patrónky. Cisár sa svojho božského titulu vzdal až po 2. svetovej vojne v roku 1946 dokumentom Ningen-sengen – Deklarácia ľudskosti –, keď k tomu bol vyzvaný generálom Douglasom MacArthurom, hlavou okupačných jednotiek spojených síl.

Budhizmus

Budhizmus prišiel do Japonska z Číny v období Kofun (250 – 538), avšak oficiálne bol podľa kroniky Nihon Šoki uvedený v roku 552 kórejskými mníchmi vyslanými kráľom Seongom Myongom. Budhizmus bol síce oficiálne prijatý z Kórey, Japonci sa však báli Budhu uctievať, aby nerozhnevali kami. Nakoniec však na uctievanie pristúpili, prepukol však hladomor a socha Budhu skončila v stoke.

Kľúčovú úlohu v rozšírení budhistického učenia zohral klan Soga, jeden z najvplyvnejších rodov obdobia Asuka (538 – 710). Budhizmus sa však šíril veľmi pomaly až vôbec, kým ho nepodporila cisárovná Suiko (554 – 628) a princ Šótoku (574 – 622).

Budhizmus sa stal politickým nástrojom zvýšenia prestíže cisárskej rodiny. Vraj i samotná Amaterasu požehnala Budhu ako svoje ďalšie prevtelenie a povolila jeho uctievanie. Medzi bežnými ľudmi však bolo toto náboženstvo zakázané. Rozkvet začal v období Hieian (794 – 1185) a Kamakura (1192 – 1333), kedy Japonsko konečne začalo Budhizmus prispôsobovať svojej kultúre a definitívne tak odísť od tej cudzej z veľkého kontinentu. Boli založené sekty tendai, opierajúca sa o Lotosovú sútru – k osvieteniu stačí len viera –, a šingon, ezoterický budhizmus,  inšpirované čínskymi učeniami,  neboli to však iba skopírované idey.

Budhizmus a šintoizmus postupne splynuli v jedno, keď Japonci prijali myšlienku, že kami sú domácimi verziami Budhov. Vďaka tomu vedľa svätýň začali vznikať chrámy a svätyne ich strážili.

V období šógunátu bolo vyžadované od bežných občanov, aby sa hlásili k jednému z miestnych budhistických chrámov. Tam potom museli hlásiť každé narodenie dieťaťa, smrť či dokonca zmenu adresy. Vďaka tomu mohol v Japonsku vzniknúť feudálny systém – chrámy slúžili ako štátna kontrola a budhizmus sa dostal do podvedomia každého človeka.

Budhizmus u bežných ľudí kladie dôraz hlavne na predkov a smrť príbuzných, ktorým majú mnísi umožniť cestu do Budhovho raja. V každom dome hlavy rodiny (hlavou rodiny je vždy najstarší syn danej generácie) je drevený oltár s doštičkami s menami zosnulých nazývaný bucudan. Pri výročí úmrtia sa oltáru prinášajú obete alebo sa pozýva budhistický mních, ktorý číta sútry.

Zen-budhizmus je jedným z najpopulárnejších smerov v Japonsku i Európe. Rozšíril ho Eisai (1141 – 1215) a opiera sa o meditáciu s úlohou dospieť k sebakontrole a následnému osvieteniu (悟り – satori), rovnako ako to urobil Budha Šákjamuni. Celý smer je ovplyvnený aj taoizmom.

Kresťanstvo

U nás je kresťanstvo (japonsky キリスト教 – kirisuto-kjóto) síce hlavným náboženstvom v Európe, do Japonska sa dostalo s misionárom Františkom Xaverským až v roku 1549 s plánom založiť cirkev v Nagasaki. Počas nasledujúceho storočia sa misionárom podarilo obrátiť v Kristovu vieru asi 3% obyvateľov. Hlavným problémom pomalého šírenia kresťanstva bol ako inak jazyk a neprehľadná politická štruktúra, ale i fakt, že toto náboženstvo nesplynulo s japonskými zvykmi tak, ako budhizmus a samozrejme prišlo podstatne neskôr.

Kresťanstvo bolo počas Tokugawa šógunátu zakázané a kresťania boli tvrdo prenasledovaní a vraždení (niektorí aj ukrižovaním). V roku 1597 bolo v Nagasaki ukrižovaných 26 katolíckych mučeníkov, v japončine sa ujal názov udalosti ako Nihon Nidžúroku Seidžin (日本二十六聖人) .  Tento skutok mal odradiť ostatných od prijatia kresťanskej viery. Mnoho veriacich bolo donútených sa verejne vzdať viery, niektorí však tajne pokračovali v bohoslužbách, označovaní ako kakure kirišitan – schovaný kresťan.

Dokonca ani otvorenie krajiny počas posledných rokov šógunátu v roku 1853 kresťanstvu nepomohlo. V Japonsku bola sloboda viery uvedená až o skoro dve desiatky rokov neskôr počas Reforiem Meidži v roku 1871. Momentálne je kresťanov v Japonsku niečo okolo 3 miliónov a čísla pomaly rastú.

Ďalšie náboženstvá

V Japonsku vzniklo aj nespočetné množstvo ľudových náboženstiev. Podobne ako šintó je to zmes zvykov a tradícií, nie je tu však potrebná prítomnosť mnícha/kňažky. Často sú zakladateľmi týchto náboženstiev ľudia, ktorí tvrdia že boli zvolení bohmi/duchmi alebo doň vstúpili či ho len videli. Mimo iného tu nájdeme aj taoizmus a konfucianizmus, ktoré sa tešia obľube predovšetkým v rodnej Číne.

Záver

Japonci vyznávajú väčšinou viac náboženstiev naraz. Preto sú na nový rok v šintoistickej svätyni, zatiaľ čo pri úmrtí príbuzného navštívia budhistický chrám. Samotné Japonsko je sekulárny štát, čo znamená, že sú oficiálne neveriaci. Náboženstvo je pre nich skôr tradícia ako viera. Kresťanstvo je doteraz brané ako cudzie náboženstvo, vzhľadom na neskorý príchod na japonské ostrovy a odlišnú ideológiu.

 
H. Byron Earhart, Náboženství Japonska: Mnoho tradic na jedné svaté cestě, 1999