Howl no Ugoku Shiro / Zámek v oblacích

Pridané 20. 12. 2017, Autor: Yaonee
 

Howl's Moving Castle

Originálny názov:ハウルの動く城
Prepis:Howl no Ugoku Shiro
Anglický názov:Howl's Moving Castle
Slovenský názov:Howlov chodiaci zámok
Český názov:Zámek v oblacích
Alternatívne názvy:Hauru no Ugoku Shiro,Howlův chodící zámek v oblacích
Zaradenie:film
Žánre:adventúra, fantasy, romantika
Témy:mágia, láska, vojna
Počet epizód:1
Rok vydania:2004
Pôvodné dielo:novela
Veková hranica:7+
 

Počet produktov filmových spoločností z celého sveta by sa počas jedného roku dal zrátať na prstoch niekoľkých rúk. Plodné obdobia zatiaľ neutrpeli vážnejší deficit a preplnené kinosály krásne a hlavne v trojnásobnom prevedení vracajú investované peniaze, ktoré sa bohužiaľ museli do jednotlivých projektov vraziť. Jediná chybička krásy v tomto bezhlavom kolotoči všetkých zaujímavo-tuctových snímok tkvie práve v kvalite.

Podobne vykreslená schéma funguje i v Japonsku, avšak výhoda tejto krajiny sa nesie v duchu, že práve tu má spomínaná kvalita svoje meno, ktoré doteraz v podstate nesklamalo. Kult zvaný Ghibli neustále a takmer po každý rok dokáže vyprodukovať nielen očakávanú dokonalosť, ale disponuje originalitou zakaždým, keď sa bulvár pustí do nahlodávania výsledkov porotcov-akademikov, ktorí živia filmové festivaly svojimi vášnivými vyjadreniami na margo práve zvláštne udeleného ocenenia. Preto sa tomuto japonskému fenoménu oprávnene venuje neuhasínajúca pozornosť z každej svetovej strany – veď samotné štúdio Ghibli zbiera cenu za cenou všade tam, kde príde.

Na úplnom začiatku bol oslovený Mamoru Hosoda, autor malej japonskej telenovely, ktorý si svoje pole pôsobnosti snažil obhájiť popri práve rozprúdenej mánii okolo trojrozmerných postavičiek do vrecka – Pokémonov. Avšak tvorca druhého známeho anime s moderne-technickou tematikou digitálnych príšeriek, inak známych pod pseudonymom Digimon, z projektu nečakane vycúval. Tak sa teda ešte ohriata režisérska stolička ponúkla japonskému mágovi Miyazakimu a načatá práca nabrala rozmer veštiaci poryv ďalšieho prívalu cien i úspechu. Slovo dalo slovo, pomyslenie na odchod do dôchodku sa musel oddialiť a rok 2004 sa niesol v duchu knižnej predlohy od D. Wynne Jones „Howl´s Moving Castle.“ Snímok mal premiéru na 61. ročníku „Venice Film Festival“ presne 5. septembra 2004, kde okamžite na to získal aj ocenenie. No a definitívne potvrdenie doteraz bulvárnych klebiet, že sa vo svete rozpútal ďalší boj o nadvládu nad sférami kvality, prišlo v podobe hromadnej návštevnosti v japonských i zahraničných kinách.

     

Vždy je nesmierne ťažké rozobrať filmy, ktoré produkuje vyššie spomínané štúdio a ich takt udáva práve Hajao Mijazaki. Môže za to nepísané pravidlo komplikovanosti cítiace z každej sekundy bežiaceho filmového deja kultových produktov loga Ghibli. Množstvo detailov a nával rôznych kultúr i pátos ekologického mýtu je len nepatrná čiastka, ktorú môžete zhliadnuť pri prvom, druhom a možno treťom pozornom sledovaní akejkoľvek animovanej celovečernej snímky.

Howl no Ugoku Širo nie je žiadnou svetlou výnimkou. Komplikácií tentokrát nie je veľa. Doteraz neodpusteným ostáva iba spomenutá knižná predloha, ktorú, podľa neskoršieho zhodnotenia nemenej slávnych kritikov, Mijazaki nedodržal. Azda preto sa každý jeden solídny web zaoberá puntičkárskymi staťami pojednávajúcimi o odchýlkach medzi dvoma odlišnými dimenziami. A azda kvôli tomu prinášajú rôzne pravdivo-nepravdivé informácie apel na pod lupou ťažko viditeľný prešľap, ktorý je v podstate len zle prehltnutou závisťou voči vytláčaniu iných rozprávkových diel doma i v zahraničí práve čoraz populárnejšou japonskou produkciou. Nech je príčina zviditeľňovania daného rozchodu oboch dejových línií medzi D. Wynne Jonesvej a Hajao Mijazakim akákoľvek, milovníkovi a hlavne filmovému nadšencovi štúdia Ghibli to vadiť zaručene nebude.

     

Starovekí Gréci s obľubou používali prvok zvaný in medias res – čiže priamo v strede diania. Časom a prachom zabudnuté vylepšenie mýtov spadajúcich do školských lavíc očividne zaujalo i režiséra. Možno chaoticky vyznievajúce prvé minúty zo samotného filmu vo vás vyvolajú akúsi imaginárnu predstavu o tom, že ste sa práve kdesi stratili a to sa takmer nič solídne nerozbehlo, avšak následnými monológmi i pomalou gradáciou sa neistota dostáva do starých zabehaných koľají, čo spôsobí postupné vychutnávanie si príbehu o čarodejníkovi Howlovi a energiou prekypujúcou starenkou Sophie. Na prvý pohľad úplne jednoduchá záležitosť, mikroskopicky vzaté – práve sme narazili na zlatú baňu paradoxov, metafor, estetična, axiológie a hlavne emocionalitou rozvoniavajúcich sfér fantasy pre deti a mládež.

Záchytné body tvoriace kostru príbehu sú len dva – ten prvý pojednáva o samotnej zápletke. Predstavuje hrdinov a ich osudy navzájom posplietané a ruka v ruke rozvíjajúce sa iným smerom, aký vytúžene očakávate. Čaro všetkého japonského spočíva práve v tom, že ani záporná postava nemusí byť vo svojom vnútri a podstate prehnitá do špiku kostí. A tak obraz zúboženej rozkošnej starenky pasívne sediacej na neveľkej stoličke v spoločnosti tých, ktorým sa snažila ublížiť, vyznieva skôr melancholicky, než škodoradostne. A vy sa odrazu prichytíte pri tom, že ste práve začali sympatizovať so stranou nepriateľa. Dychtivo držiac palce každému premyslenému kroku voči plynulému priebehu za šťastím, snažíte sa obhájiť tým, že ide predsa o rozprávkový príbeh a na jeho konci by mal byť usmievavý koniec s tými dobre známymi slovami: „a žili šťastne až...“

     

Druhý bod sa nesie v duchu vykreslenia samotnej krajiny, ktorá na vás číha na každom rohu. Aby nevyznela veľmi monotónne, takzvanú background music, ako aj samotnú filmovú stopu, si vzal na starosť Mamoru Fudžisawa, vo svete animovanej tvorby známy pod menom Joe Hisaiši, človek majúci na svojom konte veľdiela ako Cesta do Fantázie (2002), Princezná Mononoke (1997), Môj sused Totoro (1988) či Naušika z Veterného údolia (1983). Kombinácia neutíchajúcej nápaditosti a jemných detailov, ktorými Ghibli preplnilo a oživilo knižný svet D. Wynne Jonesovej, vytvárajú harmonické zátišie udalostiam sprostredkovaným práve postavami.

Je jedno, či sa na snímok budete pozerať z pohľadu dospelého dieťaťa, ktoré práve nanovo objavilo svoj fantazijný svet plný čudných a irelevantných, skutočnosti sa vymykajúcich zákonitostí. Správnosť fungovania gravitačnej príťažlivosti, telo plné života bez srdca, svet vedy a technicky na vysoko vyspelej úrovni vo vizuálnom  prevedení 60.-80. rokov, to sú drobnosti ľahko odignorovateľné, pretože spolu a vo vzájomnej pôsobnosti vytvárajú celok, po ktorom baží nejeden z nás. A presne tak je i úplne zanedbateľné, či si Howlov chodiaci zámok vezmete pod drobnohľad a začnete ho skúmať z každej svetovej strany, aby ste mu mohli vytknúť čo najviac chýb, alebo práve naopak, puntičkársky sa presvedčiť o tom, že i s chybami ponúka to, čo správny film štúdia Ghibli ponúkať má a ponúkať i bude. Pokiaľ si nad projekt sadne pár skúsených a ostrieľaných ľudí, bažiacich po úsmevoch a spokojnosti diváckeho publika, drobné prešľapy, presne tak ako aj miestami občas rušivé elementy rýchleho spádu, vám vadiť zaručene nebudú.

Stupnica adekvátneho zhodnotenia pre tento film neexistuje. Uspokojiť sa preto musíte s radou, že najlepším sudcom v rámci objektivity ste vy sami a teda je len na vás, aké veľké percento nadšenia filmu na konto pripíšete. 

Komentáre

 
Nebol zatiaľ pridaný žiadny komentár.